SÁM SOBĚ TRENÉREM II
NA
SILNICI I NA KOLE...
5.
Karol
Herceg, prvý atlét 1. ČsŠK, vyhrával podujatia, nad ktorými mal
jeho klub patronát.
Všetko
začalo v polovine tridsiatych rokov, keď sa vtedy ešte neznámy
mladík na ihrisku v Petržalke prihlásil na beh na päť kilometrov
o prebor západného Slovenska. Usporiadatelia ho nechceli zapísať
na listinu štartujúcich, lebo vraj bežať 5000 metrov je pre
netrénovaného veľmi namáhavá skúška síl.
"Ja
to vydržím," povedal brániaci sa mladík. On to nielen
vydržal, na veľké prekvapenie usporiadateľov, divákov i
šokovaných favoritov vbehol do cieľa prvý, dosiahol čas 14:25
minút, čo znamenalo, že nechal za sebou celý rad slávnych bežcov
o celú minútu.
Za
týždeň po tejto príhode sa konal tradičný pretek Devín -
Bratislava. Na štarte sa zišlo viac ako 70 pretekárov vrátane
neznámeho Hercega a favorita Štíteckého, o ktorom nikto
nepochyboval, že preteky vyhrá. Herceg sa až do ôsmeho kilometra
snažil napodobovať favorita, a keď sa chcel v jeho skupine udržať,
musel bežať krátkym krokom a rovnakým rytmom ako on. Tento štýl
mu však vôbec nesedel a unavoval ho. Herceg prešiel okolo už
vyčerpaného Štíteckého na druhú stranu hradskej a začal bežať
tempom, ktorý vyhovoval jemu - kľudným dlhým krokom. Očití
svedkovia zaznamenali, ako sa pred Lafranconi "utrhol"
trhákom do kopca a ako prvý pretrhol cieľovú pásku.
Teda,
premiéra a hneď víťazstvo! To nebýva často. A o rok, v roku
1937 ďalšie! Na behu Devín - Bratislava štartoval Karol Herceg,
to sa jeho meno ešte písalo Herczeg, dovedna sedemkrát - dvakrát
ho vyhral, dvakrát bol tretí a raz mu pripadlo siedme miesto.
Plných desať rokov dominoval na atletických dráhach.
K
jeho ďalším úspechom atléta
- vytrvalca patrilo
sedem titulov majstra Slovenska v atletike, v terénnom behu mužstiev
dokonca jeden titul majstra Československa. Bol držiteľom všetkých
slovenských rekordov od 3000 metrov až po maratón, v roku 1936
získal bronzovú medailu ako tretí najlepší maratónsky bežec
Československa. Po skončení vojny sa bežal prvý beh Okolo
Kuchajdy, ktorý tiež vyhral. O týždeň nato ho predbehol iba
Alkus v cezpoľnom behu majstrovstiev Slovenska a o niekoľko dní
neskôr družstvo Sekera-Alkus-Herczeg získali už zmieňovaný
titul majstrov republiky v družstvách.
Na
tomto mieste nemôžem nespomenúť jeho úspechy lyžiara.
Okrem množstva iných lyžiarskych súťaží štartoval spolu s
Mihálikom dokonca i na pretekoch FIS v roku 1935, ktoré sa konali
vo Vysokých Tatrách . Pre našich pretekárov to vlastne boli
majstrovstvá sveta v behu na lyžiach na 18 a 50 kilometrov!
Absolvoval obe disciplíny a zúčastnil sa aj súťaže v skokoch z
Jarolímkovho mostíka. V tom istom roku so Šeligom a Ilavským
vyhrali majstrovstvá Bratislavy v lyžiarskej štafete. To bežal so
zlomenou nohou! V behu na lyžiach bol dva razy majstrom Bratislavy.
Rok po oslobodení mu bol partnerom Štefan Kovalčík na trati Štós
- Košice, ktorá sa bežala na snehovej stope.
6.
Najvýraznejšie
sa však zapísal do análov slovenskej cyklistiky.Nespočetné
boli súťaže, na ktorých vždy patril medzi najlepších.
Na
cyklistické začiatky nášho otca si zaspomínal i Rafael Krampl,
kedysi slovenská jednotka, neporaziteľný od prvej do poslednej
súťaže v roku. Od neho pochádza veta: "To chalanisko mi dalo
na frak!"
Na
túto vetu náš otec nikdy nezabudol, bol na ňu i dosť hrdý.
Často na tú dobu spomínal.
Stretali
sa vraj celý mesiac na križovatke Biely kríž - Rača. Herceg na
matkinom, dámskom bicykli a Krampl na ozajstnom pretekárskom. Po
niekoľkých dňoch Krampl začudovane krútil hlavou, keď ten
"chalan" z Bieleho kríža "prifáral" na kole so
zahnutými riadidlami a ozajstnými červenými galuskami.
"A
to si de zohnal?"
"Zlóžil
som si."
"Chalan"
z Bieleho kríža, najstarší z detí, musel v neprítomnosti otca
živiť mamu a tri sestry, a to zo stodesaťkorunového príjmu
bratislavského murára, ktoré zarobil za jeden týždeň. A z toho
si ešte odkladal a kupoval súčiastku za súčiastkou, ktoré
schovával doma v drevenom kufríku. Nakoniec mal aj rám. Krampl
znaleckým okom zhodnotil: "Je to dobré!"
"
A závodit víš?"
"Oprobuj,"
odvážil sa "chalan".
"Dobre,
tak gdo bude prvý na račanskom!"
Rozbehli
sa, vyhral "chalan", a táto príhoda vraj znamenala
príchod Hercega do cyklistického sveta, do ktorého vstupoval oboma
nohami na pedáloch.
Stal
členom cyklistického klubu "Štefánik" Račištorf, kde
v rokoch 1933 až 1940 bol rivalom Krampla. Klubové prebory na 20 km
v rokoch 1933 - 1935 mali obvykle takúto výsledkovú listinu: 1.
Raf. Krampl, 34:22 min., 2. Karol Herceg, 34:45 min.!
I
bratislavské nemecké noviny z tej doby podávajú podobné športové
správy:
".....prvé
preteky "Okolo Bratislavy" na viac ako 58 km vyhral "po
urputnom záverečnom boji" Karl Müllner časom 1:57:45, druhý
Krampl 1:57:46, tretí Heczeg 2:02:09....."
V
tejto dobe sa zrodila myšlienka poriadať hviezdicové
jazdy,
ktoré sa stretli u cyklistov s veľkým záujmom. Cyklisti vytvorili
družstvá a vybrali si trasu. Napríklad Pilschnákovci do Nitry,
iní do Komárna a späť. Otec raz spomínal, že Račania vyrazili
o desiatej večer do Trenčína. Ako predpis vravel, na každých 50
kilometroch ušlej trate z celkových 262 si museli dať nejakej
"úradnej" osobe potvrdiť hodinu, kedy určenou kontrolnou
stanicou prešli. Pedálmi krútili na cestách úzkych, nerovných,
vymletých. Na cestu videli, iba ak im ju osvetľoval mesiac, pretože
nemali žiadne lampičky, niektorí ani brzdy. Keď bolo treba
"prihamovať", dali medzi prednú vidlicu a galusku n
o h u.
Tvrdý šport. Keď sa pretekárom smola lepila na päty, výsledkom
bol zdemolovaný bicykel, defekty boli akosi neodmysliteľné, časté
boli zranenia a indispozície pretekárov.
7.
Nasledovalo
množstvo športových podujatí, ktoré so sebou priniesli úspechy,
ale aj neúspechy. Od roku 1944 otec pretekal za ŠK Železničiari,
ten sa neskôr premenoval na Lokomotívu, kde figurovali mená ako
Polakovič, Urbanič, Vlčan, Ružička a ďalší, tajomníkom
oddielu bol Nitran. Karol Herceg bol už nielen pretekárom, ale aj
neplateným trénerom tohto oddielu. Nádejný Polakovič však
bohužiaľ ako 22-ročný zahynul. Na jeho počesť tento oddiel
usporiadal po jeho smrti verejné cyklistické preteky na trati
Bratislava - Veľké Leváre - Bratislava dlhej 95 km. Štart bol
pred kaviarňou Park na Hviezdoslavovom námestí a dobové noviny
pôsobivo a dramaticky popisujú ich priebeh a atmosféru medzi
pretekármi:
"...
Na štarte sme videli všetkých popredných slovenských cyklistov
na čele s Ružičkom, Ejemom, Vlčanom,Magulom, Kantorom, a tiež
"všadebola" Hercega. Chýbal len Krampl, posledný víťaz
na tejto trati, ktorý má zlomenú nohu. Cez mesto šli pretekári
spolu. Na Lamačskej ceste nasadil Ružička ostré tempo a do vrchu
Kalvária utiekol všetkým ostatným. Ejem, Kantor a Herceg sa však
takticky držali vzadu, lebo predpokladali, že Ružička sám pri
ostrom vetre odpadne. Do Veľkých Levár prišiel Ružička s
náskokom troch minút, druhým bol Herceg pred Ejemom, Kantorom a
Vlčanom. Táto skupina na spiatočnej ceste dohonila už vyčerpaného
Ružičku. Razom nasadil na ostrý trhák Herceg, ktorý sa tak
ocitol pred ostatnými. Do Stupavy prišiel ako prvý pred Ejemom,
ktorý tiež utiekol Ružičkovi. Za Stupavou dostal Herceg do
presilenej nohy kŕč, čo umožnilo Ejemovi ho dobehnúť. Spolu
išli až do Bratislavy, kde Ejem /3:00:2/ v ostrom finiši Hercega
nechal /3:00:3/. Ružička bol tretí /3:13:45/..."
8.
Pomaly
prišiel rok 1948 a s ním 1. ročník pretekov Praha - Varšava -
Praha, ktoré sa potom dlhé roky konali ako Preteky
mieru.
Na
tomto mieste určite stojí za to pripomenúť si, ako na prvé
kilometre najkrajšieho cyklistického pelotónu sveta spomínal môj
otec:
Bol
koniec marca 1948. Vtedy pracoval na riaditeľstve ČSD na
Klemensovej ulici, keď ho tam navštívil Ján Hauskrecht, vtedajší
predseda cyklistického zväzu. Podal mu obálku, ktorú otec s
búšiacim srdcom prevzal. Obsah poznal - bola to pozvánka na
historicky prvé sústredenie cyklistov, kandidátov na štart v
práve sa rodiacich Pretekoch mieru. V tej dobe sa otec pripravoval
na beh Devín - Bratislava, v ktorom chcel opäť vyhrať. Ale šanca,
ktorú mu teraz ponúkali, bola veľmi lákavá.
Napriek
tomu bol skromný:
"Veď
máte lepších. Vlasto Ružička sa dostal do výbornej formy. Jasne
vyhrával v kritériách a štartoval už aj na majstrovstvách
sveta. A čo Rafo Krampl? Ten je predsa tiež výborný."
Hauskrecht
nato odvetil stručne:
"Ružička
je ešte mladý, dlhšie etapy mu robia problémy, na sedemdňové
preteky ešte nedorástol. Jeho čas príde. Kramplov však už
končí, starne."
Sústredenie
bolo v Piešťanoch - otec mi ukazoval niekoľko fotografií z tej
významnej udalosti. V Piešťanoch sa zišlo asi 35 cyklistov. Ich
počet sa menil, pretože niektorých po troch-štyroch dňoch
poslali domov, iní zas prišli, aby skúsili šťastie. Pozornosť
od začiatku priťahoval Ján Veselý, na ktorého už vtedy väčšina
cyklistov hľadela s obdivom, už bol pre nich pojmom. Vtedajšia jar
bola nevľúdna, často pršalo, občas i snežilo. Cyklisti denne
absolvovali 160 kilometrov, pretože všetci mali v nohách manko.
Otec do tej doby ušiel necelých tritisíc kilometrov, tí najlepší
o niečo viac, ale aj tak to bolo málo. Na sústredení
zorganizovali niekoľko kontrolných pretekov - otec dva z nich
vyhral, v jednom finišoval dokonca s desaťminútovým náskokom, a
to rozhodlo o jeho účasti na tej skvelej premiére.
Štart
pretekov bol pre všetkých veľkým vzrušením. Otcovi sa
roztriasli kolená z tej neopakovateľnej atmosféry. Chodníky plné
ľudí, ktorí sa tlačili na cestu k pretekárom, zasypávali ich
kvetinami, špalierom, ktorý utvorili, sa pretekári predierali v
zástupe. Až keď sa dostali za Prahu, nasledoval ostrý štart!
Otec
si vzal na prvú etapu hliníkovú fľašu so šípkovým čajom,
malú cyklistickú brašnu, v ktorej mal šraubovák, kombinačky a
kľúč, okolo sedla si pripevnil náhradnú galusku. Všetko išlo
hladko až do štvrtej etapy, ktorá viedla z Gottwaldova do Žiliny.
Otec mal pád, pri ktorom sa mu zdeformoval bicykel, sedací sval
utrpel tržnú ranu a vyzeralo to tak, že otec v pretekoch skončí.
Čakal na sanitku, no ukázalo sa auto poľských funkcionárov,
ktorí mu podali nový bicykel. Otec to nemohol odmietnuť, a tak so
zaťatými zubami a krvácajúcou ranou došiel do Žiliny. Večer mu
v nemocnici ranu zošili. Na ďalšiu etapu už nemienil nastúpiť.
Keď mu ráno Poliaci priniesli jeho opravený bicykel, chcel sa s
nimi vyrovnať. Povedali:
"Vyrovnáme
sa vo Varšave."
Prišli
ho povzbudiť i priatelia a kolegovia z Bratislavy:
"Sme
na teba hrdí, riaditeľ ti venuje osobitnú cenu, keď sa vrátiš."
Mohol
ich sklamať? V duchu počítal: Koľko zostáva do Varšavy? Tri
etapy, to je spolu 562 kilometrov... to musím vydržať!
V
nasledujúcej etape ho nebolo vidieť v pelotóne, pretože hneď za
Žilinou unikol, a keďže sa k nemu nikto nepripojil, sám šiel
pred peletónom celých 71 kilometrov. Na poľskom území síce
čakali ako prvého svojho pretekára, no bol to Karol Herceg, ktorý
dostal prémiu pre prvého pretekára - otec vtedy priviezol domov 30
kilo šunky! A to už predtým v Gottwaldove všetci pretekári
dostali za odmenu exportné svetložlté topánky, ktoré otec s
náležitou hrdosťou i nosil.
Preteky
pokračovali, ale otcovi sa ozvali bolesti, bol unavený i hladný.
Poliaci cyklistov vítali všade ako svojich hostí a častovali ich
chlebom, dokonca aj oškvarkami, malinovkou i mliekom a kdesi sa
objavila i fľaška vodky. Ďalšiu noc otec opäť strávil v
nemocnici, pretože rana mu začala hnisať. A ďalší štart...
Etapy
v Poľsku boli dlhšie, ako bolo uvedené v protokole pretekov,
priemerne o 10 - 20 kilometrov. Všade totiž boli ešte stopy
vojny, cesty rozbité, obchádzky na každom kroku. Varšava ich
vítala troskami, ktoré čneli niekde do výšky niekoľkých
poschodí, ulice takmer neexistovali, ale štadión bol takmer
neporušený. Asi stotisíc divákov nadšene skandovalo víťazovi -
Juhoslovanovi Zoričovi. A samozrejme i všetkým, ktorí prišli do
cieľa. A zvíťazila aj myšlienka tohto prvého ročníka - túžba
ľudí žiť už v mieri.
Otec
bol šťastný, že napriek zraneniu vydržal a absolvoval celú
trasu. Len výsledok ho mrzel. Preteky dokončilo 39 pretekárov z
asi 95 štartujúcich /!/, on bol tridsiaty siedmy. Po návrate z
Varšavy si doliečil zranenie a chcel stoj čo stoj napraviť svoj
neúspech.
/reupload z BABILETO na blog.cz - pokračuje/